Victoria Cup 2012 môj report

Prááásk… prááásk… dve facky od Paťa - môjho teamového parťáka pristáli na mojej sánke a to mi ešte ani čpavok z nosa nestihol vyprchať, tak kvalitne som sa ho nadýchol. Na chvíľu som mal pocit, ako by som stratil pôdu pod nohami. Mikrofón už ohlasoval moje meno a ja som sa dezorientovane rozbehol smerom k reprákom a len v poslednej chvíli som sa im pravým oblúkom vyhol. Vystúpil som na pódium a zaujal moje klasické gesto pred pokusom "vzývanie síl severských bohov" viď. Fotka.

Mal by som ale asi začať pekne od začiatku. Použiť nejakú tú výhovorku ako sa na report zo súťaže patrí. Obhájiť svoj výsledok a vysvetliť, prečo nešlo to a tam to. Ponadávať na súťaž čo bolo zlé a čo ešte horšie. Že organizátor nezabezpečil aby vietor fúkal správnym smerom, že mi sadla na rameno mucha a spomenúť neodpustiteľnú chybu slnka, ktoré svietilo viac než dosť. Okej, teraz vážne. Jednu výhovorku na svoju obhajobu predsa len mám. Bolel ma bedrový kĺb. Vylepšil som si ho zúrivým kopnutím do vreca. Človek musí nejak kompenzovať svoj hnev a mňa nenapadlo nič lepšie len toto... a odvtedy ma pobolieva bedro aj keď len sedím. Teraz je to už lepšie ako to bolo pred súťažou, avšak ako výhovorka prečo zrušiť účasť to nebol dostatočne pádny dôvod.Tak som tam teda išiel.

Pred samotnou súťažou som si dal nejak z lenivosti a vďaka práci týždňový deload. Do posilky som ani nepáchol a dobre som urobil. Stravovacie návyky šli tiež pekne bokom a každý druhý deň som si doprial nejakú tú pizzu + pivečko na večeru. Ale poviem vám že mi to dobre padlo. Váha mi to potom ale pekne spočítala. Nabral som 2 kilečká a teda 107kg čistej váhy pri zápise. Keďže mi však išlo v prvom rade o zlepšenie môjho osobného rekordu, nijak mi to nevadilo. Žiaden strach, moji verní fanúšikovia ma podržia, stále som sexy - hore bez.Nemal som však ešte premyslené akou technikou nakoniec na súťaži budem ťahať. Mal som dres na klasický štýl mŕtveho ťahu ale nakoniec som ťahal aj tak sumo. Trénoval som na sumo a klasikou som ťahal iba raz a aj to nie veľmi úspešne.

Organizácia súťaže? Bez chyby! Teda ja som žiadnu nevidel. Dokonca aj na pokus mi púštalii Fear Factory. Na rozcvičenie boli pripravené dve pódiá a dostatok času. Všetko v pohode bez stresu. Nejak som už asi vyrástol z predsúťažných stresov. Tešil som sa na každý pokus. Adrenalín mi rozbúšil srdce pred každým nástup na činku. Čo viac si človek mohol priať? Možno divákov, ale aj tí tam boli. Čuduj sa svet, o tom však trošku neskôr.

Konkurencia bola vynikajúca. Prišlo kopec pretekárov a to aj napriek tomu, že sa už po druhý krát súťažilo na hudobnom festivale, kam vstup nie je zdarma. Každopádne tam máme vždy asi najviac divákov, keď to teda porovnávam s ostatnými súťažami. True story. Ak niekto plače, že sa to tam organizuje a musí platiť horibilné vstupné 5 eur plače zbytočne. Prostredie tam je vždy super, máš sa tam kde najesť a napiť + nálada tam vždy stojí za to. Čo som aj patrične vychutnal. Nie som zrovna fanúšik folkovej hudby (neviem či sa počíta Amon Amarth ako folk metalová kapela) tak to pohodka, dá sa, kvitujem.

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a hneď tu priznávam, že som skončil na 4tom mieste. Áno, vyhral som zemiakovú medailu. Ale tento krát som bol víťaz hlavne sám nad sebou. Dokázal som prekonať svoje maximum a zlepšiť sa o 10kg a to pri nižšej telesnej váhe + tiež sa mi podarilo prekonať stratu motivácie. Nie som najlepší na svete to som o sebe ani nikdy netvrdil. Som len človek čo robí to čo miluje.

Rozcvička ako som už spomínal prebiehala fajn. Žiaden stres. Všetci všetko stíhali, každý sa dostatočne rozcvičil a išlo sa na to. Ako vždy som založil na váhe, ktorú dám kedy chcem. Ešte Paťova posledná rada pred pokusom: "proste tam choď a zdvihni to" 260kg a išiel som na vec. Činka sa mi šmýkala z rúk ale udržal som ju – 3:0 platný. Druhý pokus som dal 280kg. Smrkol som trochu čpavku a išlo sa na to. Opäť 3:0 platný. Koketoval som s myšlienkou naložiť tam 300kg ale nakoniec som nechal zvíťaziť ešte nedokrvený mozog a rady teamových parťákov a dal naložiť 290kg. Paťo mi motivačne jednu uvalil, mozog mi vypol a ja som tam proste prišiel a zdvihol som to. Ľahké to teda nebolo, ale dal som to. 300kg by nepadlo tak som rád, že som dal to čo som dal.

Najväčšie poďakovanie však patrí môjmu synovi. Má len 5 rokov, ale pomáhal mi obliekať opliečka na drese, masíroval mi ruky pred každým pokusom, nosil mi napiť a proste staral sa o mňa najlepšie len vedel. Seriózne mi môžete závidieť. Tiež mojej láske Marike, ktorá pri mne vždy stála a stojí aj keď mám ďaleko od ideálneho partnera. Samozrejme mojim teamovým kolegom za slová podpory a Paťovi že mi skoro sánku zlomili vďaka čomu som nemal na výber a proste som potiahol čo som mal. Aby som nezabudol, pekne ďakujem aj Seigonovi za to ako mi krásne natieral nohy púdrom. Tak ako on sa ešte mojich stehien žiaden chlap nedotýkal. Samozrejme treba poďakovať aj Rudovi ako organizátorovi a všetkým čo sa podieľali na tomto vynikajúcom podujatí.

Snáď sa všetci vidíme na ďalšom ročníku tejto súťaže.

Komplet výsledky a foto zo súťaže: Link

Joe

Foto: Ján Šuráň